Príbeh obyčajných komunistov - brigáda socialistickej práce

Autor: Leonard Malacký | 12.9.2018 o 7:59 | (upravené 13.9.2018 o 18:21) Karma článku: 3,27 | Prečítané:  1085x

V čase socialistického zriadenia sme denno denne čítavali správy o úspešnom plnení a prekračovaní plánov stanovených zjazdom strany. Aká bola realita? A ako to dopadlo? Takýchto príbehov bolo mnoho.

Milanko ako čerstvý absolvent vysokej školy prišiel do podniku pracovať s ambíciami. Na škole patril k nadpriemerným, vedel sa postaviť k problémom a ich aj riešiť. Do závodu nastúpil na technický rozvoj s cieľom zavádzať nové technológie. Hneď ako nastúpil všimol si rad nedostatkov. Potešilo ho keď sa dozvedel, že môže podať zlepšovacie návrhy. Okamžite nad rámec svojich povinností pripravil dva zlepšovacie návrhy, ktoré pre podnik predstavovali nie nezanedbateľné úspory. Keď mal všetko pripravené zašiel za vedúcim, že chce podať zlepšovací návrh.

Vedúci Ferko bol dlhoročným členom strany, bol v závodnom výbore, bol vedúcim brigády socialistickej práce. On a jeho brigáda boli oporou podniku. Jadro brigády tvorili súdruhovia, všetko oddaní členovia strany. Na Ferka a jeho brigádu sa vedenie podniku vždy mohlo spoľahnúť. Ferko si Milankove zlepšovacie návrhy podrobne preštudoval a Milanka pochválil. „Vieš, ale u nás je zvykom, že zlepšovacie návrhy podáva celá brigáda. My sme jeden kolektív.“ Do riešenia zlepšovacieho návrhu zapojili aj Aničku z ekonomického, Ferkovu susedu. Podrobne zhodnotila vypočítanú výšku úspor a zistila, že predpokladané prínosy budú výrazne priaznivejšie. Tým pádom odmeny za zlepšovací návrh budú vyššie.

Ferko presadil prijatie zlepšovacieho návrhu. Odmena za zlepšovacie návrhy bola štedrá. Rozdelili si ju podľa zásluh všetci členovia brigády socialistickej práce. Aj Aničke z ekonomického sa niečo ušlo. Keďže Milanko zatiaľ nebol členom brigády socialistickej práce, dostal čestné uznanie. Diplom „Zaslúžilý pracovník“ ako člen kolektívu zlepšovateľov. Celý pracovný kolektív, všetci kolegovia mu pri slávnostnom odovzdávaní vrelo zatlieskali. Milanko si diplom odložil do šuflíka a na druhý deň roztrhal. Keď sa ho neskôr vedúci Ferko pýtal, prečo si nedá diplom zarámovať a nezavesí si nad pracovný stôl, Milanko mu odpovedal „Mám ho doma zavesený nad televízorom. Každý deň sa naň pozerám.“ Už nikdy nepodal žiadny zlepšovací návrh.

Život v podniku plynul naďalej obvyklým životom. Smelo stanovený plán sa nestíhal plniť kvôli objektívnym dôvodom. Ale Ferko sa vždy vedel postaviť za svoj kolektív. Po každé vymenoval všetky objektívne príčiny prečo sa plán nedá splniť. Ak chcú smelo postavený socialistický záväzok splniť bude nutné zaviesť nadčasy. Strana pochopila, že to je tá jediná a správna cesta. Pracovníci kolektívu dostávali preplácané nadčasy, na ktoré vlastne ani nechodili. Prácu si samozrejme odviedli v riadnom pracovnom čase a ešte stihli aj opáčiť skladníčku Marku. V sobotu vrátnik Miško, člen závodnej stráže, pocvikal všetkým príchod aj odchod za fľašu domácej slivovice

Jadro kolektívu bolo jednoliate. Držali pospolu. Ťažko sa bolo dostať medzi nich. Dokonca sa stretali po pracovnej dobe. Pokupovali si záhradky v kolónii, pekne vedľa seba. Aj tu si navzájom pomáhali. Bolo treba oplotiť, postaviť malú chatku, elektriku dotiahnuť, priviesť vodu. Väčšiu časť potrebného materiálu vyviezli z podniku po sobotách a nedeliach, keď mal na vrátnici službu Miško, veď nakoniec bol Ferkov švagor. Odborné práce na chatkách im robil Pišta z údržby v pracovnom čase. Pištové pracovné výkony písali na dielňu. Dielňa chátrala. Časť okien porozbíjaných, narýchlo zaplechovaných. Okná čo vydržali boli špinavé. Svietidlá tie čo svietili boli zanesené vrstvou prachu. Podlaha a vlastne všetko v hale bolo pokryté vrstvou mazľavej špiny. Keď ste vstúpili, stáli ste „po členky“ v kolomaži, nesmeli ste sa o nič oprieť. Na toaletách záchody, umývadlá špinavé, porozbíjané, len niektoré funkčné. Nikomu to nevadilo. Za to chatky v záhradkárskej osade prekvitali.

Po roku 89 v podniku nastali zmeny. Milanka hneď prepustili. Nemohol si nájsť prácu a tak dlhšiu dobu pracoval v zahraničí. Keď prišla zahraničná firma do mestečka vrátil sa späť a so svojimi skúsenosťami sa hneď uchytil. Zakrátko sa presadil do riadiacej pozície. Jožko s ďalšími súdruhmi vydržal do "konca". Zakrátko, v čase "divokej privatizácie" sa podnik dostal do rúk ľuďom, ktorý vôbec nerozumeli podnikaniu. Podnik najprv vyrábal výrobky, ktoré nik nechcel. Neskôr nevyrábali nič, len vytváral stratu. Ferko s kamarátmi stihli z podniku povynášať čo sa dalo. Veď to bol ich podnik, oni ho vybudovali, tu strávili celý život. Tí čo to stihli išli do dôchodku a tí mladší mali smolu. Skončili na úrade práce. To čo vedeli už nik nepotreboval. Boli bez potrebných odborných znalostí a pracovných návykov.

Boli to časy, keď všade prítomná strana organizovaná rozkrádanie, prospechárstvo a odborný úpadok. „Vzťah“ k spoločnému majetku bol vštepovaný do myslenia občanov. Žiaľ získané návyky boli prenesené až do dnešných dní.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dôležité fakty o pakte, pre ktorý Lajčák hrozí demisiou

Globálny pakt o migrácii vzbudzuje vášne v slovenskej politike.

DOMOV

Chceli sme hovoriť s Vaľovou, poslala na nás políciu

Vaľovej prehrala voľby arogancia, hovoria Humenčania.


Už ste čítali?