reklama

Leto 1968

Takto sme prežívali leto pred päťdesiatimi rokmi. Aké by to bolo asi dnes? Vedel by niekto, čo znamená žiť v okupovanej krajine?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Prišli prázdniny 1968 a mňa čakal opäť pioniesrky tábor. Tentoraz to nemal byť otravný ako po každý rok ale som sa do tábora dokonca tešil. Pripravoval som sa totiž do zahraničného pionierskeho tábora do NDR k moru. Pri mori som nikdy nebol a vôbec nevadilo, že v NDR je studené. Hlavne, že bolo. Do tábora som vlastne ani nemal ísť. Bol určený pre deti posledných ročníkov základnej školy. Ja som šiel iba do šiestej. Do zoznamu šťastlivcov ma prepašovala mama, ktorá mala v ROH na starosti práve nie náhodou pionierske tábory. Závodný výbor zoznam bez pripomienok odsúhlasil, ako inak, veď tam boli deti väčšiny hlasujúcich. A tak som spolu s deťmi „papalášov“ a zaslúžilých pracovníkov šiel aj ja. Na budúci rok mama pre mňa pripravila dokonca letný výmenný tábor v Belgicku. Zatial o tom nik nevedel, len ona. S Belgičanmi sa sľubne začala rozvíjať spolupráca. Tento rok tam šli moji rovestníci, deti tých najzaslúžilejších straníckych pracovníkov. Aká bude realita, že na budúci rok si na Belgicko nik nespomenie sa v tom čase netušilo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cestovali sme do pionierskeho tábora partnerskej organizácie. V neveľkom tábore na okraji pieskových dún sme boli malý oddiel, ktorý si okrem ranného nástupu žil svojim životom. Výnimočnou udalosťou bolo vymieňanie pionierskych šatiek. Pionieri z NDR mali šatky farby modrej. No boli medzi nimi aj taký, čo mali červené. Tie si priniesli zo stretnutí so sovietskými pioniermi. Neboli to však šatky ako naše, „trenkové“, plátenné. Tie sovietske boli jemné, hodvábne. Veľmi som túžil priniesť si domov práve takú. Nemal som šťastie, nepodarilo sa.

Tri týždne pri mori ubehli, nikto neprechladol v studenom mori. Vracali sme sa domov a kus za Drážďanmi pred hranicami sme z autobusu s nadšením pozorovali množstvo tankov a rôznej bojovej techniky na rozsiahlej lúke pod lesom. „Určite idú na cvičenie.“ Pre nás chalanov to bol neobvyklý zážitok, pri ktorom sme sa na pár chvíľ stali tankistami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Návrat domov bol rýchly. Mama mi vymenila špinavé oblečenie za čisté a posadila do vlaku a šup starej mame do mestečka na Považí na zbytok prázdnin. Tam boli prázdniny najkrajšie. Starostlivosť starej mami, ktorú som si ocenil až v neskoršom veku. Vtedy to bol hlavne sused, každoročný prázdninový kamarát, s ktorým sme sa túlali od rána do večera. Vždy bolo kam.

Ani som sa nestačil poriadne aklimatizovať a stalo sa niečo čo narušilo pokojný zbytok prázdnin. Nad ránom som sa zobudil na rachot z ulice. Stará mama bola už v okne. Po hlavnej ulici prechádzali tanky, pásové transportéry, vojenské autá rôzneho druhu. Áno, občas sa stávalo, že cez mestečko prechádzala kolóna vojakov. Známe vojenské zelené V3S-ky, gaziky, ale nikdy nie tanky, delá. Tieto však boli iné. Všetky natreté bielym pruhom a medzi tými nákladnými autami nebola ani jedna V3S-ka. „Sú to Rusi.“ – povedala podivným hlasom stará mama. V tom hlase bolo niečo, čo som dovtedy nepoznal. V krátkej vete bolo vložené všetko negatívne – strach, bezmocnosť, odpor, zúfalstvo,... Nebolo treba viac slov, vycítil som čo sa v jej vnútri odohráva. Krátke prvotné chlapčenské nadšenie z prechádzajúcich vojsk sa zmenil v trpký, pochmúrny pocit. Všetko to z tej vety sa prenieslo na mňa. Myseľ sa zaplnila pocitom ohrozenia. Bola to neistota z najbližších chvíľ, neistota, čo sa bude diať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Cez vojnu, keď prechádzala fronta sme sa jediný krát báli. Skutočne báli, veľmi báli. Starý otec Tvoju mamu aj mňa skryl. Prišli Rusi. Na rukách mali plno hodiniek až po lakeť, na pleciach prehodených zopár párov topánok.“ Až keď som bol starší, získal životnú skúsenosť, pri spomienkach na tieto slová som si uvedomil – odkiaľ to tí ľudia vedeli, že sa treba báť Rusov. V čase bez TV, mobilov, internetu nosili v sebe prevzaté poznanie, ktoré nám dnes chýba.

Na ulici to nebola to len kolóna vojsk. Bol to nekonečný tok bojovej techniky. Možno na hodinu-dve sa občas prerušil no potom pokračoval ďalej. V mestečku sa jedna z kolón zastavila. Ľudia sa osmelili, prichádzali k jednoduhým vojakom, vyliezali na korby tankov. Kto ako vedel s vojakmi komunikoval. Starší chalani vytvorili dokonca „odbojové skupiny“. Odrážali cestné smerovníky alebo ich chytrácky otáčali do nesprávnych smerov. Závidel som im. Túžil som sa k nim pripojiť. Cítil som na takúto činnosť primalý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život v mestečku sa úplne zmenil. Podvečer, keď sa začalo stmievať prešla mestečkom dodávka s otvorenými zadnými dverami a z dodávky niekto vyhadzoval noviny. Bežali sme za autom a snažili sa pozbierať čo najviac výtlačkov. „Dubček, Svoboda, Sme s vami, buďte s nami“. Veľa v tých novinách nebolo ale bolo tam všetko. Chodili sme po susedoch a rozdávali im výtlačky aj keď nie priamo tak do schránok.

V malom mestečku nebolo čo obsadzovať. Nanajvýš ak by sa statoční družstevníci na traktoroch postavili na odpor. Traktoristi neboli statoční a s traktormi by toho aj tak veľa nevykonali. Zakrátko, okupačné vojská odtiahli nevedno kam. Ale zároveň tu boli všade, bolo to cítiť. Cítil to každý. Atmosféra sa postupne upokojovala a všetci očakávali ako to vyrieši vláda, prezident. Každý veril, že vojská sa zakrátko vrátia do svojich kasární. Nikto si ani na chvíľu nepripustil, že tu budú nafurt. Taká predstava bola nemožná.

Mňa čakalo predčasné ukončenie prázdnin u starej mamy a skoršia cesta domov. So starou mamou sme zašli na poštu zatelefónovať domov. Mala strach, aby sa zo mňa naozaj nestal odbojár a nedoplatil na chlapčenskú nerozvážnosť. Zaviedla ma na malú stanicu a naložila do vlaku.

Bratislava sa už normalizovala. Dokonca aj obchody sa začali „napĺňať“ tovarom. Ľudia chodili do práce.

Začal školský rok. Stretli sme sa v školských laviciach, bolo čo rozprávať. Triedny učiteľ, výnimočná osobnosť, člen speváckeho zboru slovenských učiteľov sa pomaly vytrácal. Už to nebol ten aktívny, ktorý nás s oduševnením pred pár mesiacmi učil - Kto za pravdu horí, Hej Slováci, prehrával nám Má vlast. Zaviedol nás pred Úrad vlády vítať najvyšších štátnych predstaviteľov. Navštevoval s nami pamätné miesta pre Slovenský národ, ukazoval nám budovu lýcea, kde študovali štúrovci, dom kde skonal Ľudovít Štúr, miesto kde je pochovaný Ján Hollý. Vštepoval do nás prečo sa treba chodiť pokloniť na Bradlo. Rozprával nám o ich živote, o význame skutkov tých výnimočných ľudí. Odhaľoval nám dejiny Veľkej Moravy, učil nás kto bol Svätopluk, Rastislav, Pribina. Teraz ustúpil do úzadia a na konci školského roka odišiel do dôchodku. Iniciatívu prevzala „naša druhá mama“, učiteľka matematiky. Po odchode starého pána sa stala aj triednou učiteľkou. Ako členka strany vzorne napĺňala metodické pokyny. V škole sme sa opäť zdravili „Česť práci“, oslovovali „súdružka učiteľka“. Na ulici a cez prestávky sme sa potajomky učili „Běž domů Ivane,...“ Cez vyučovanie už to boli celkom iné piesne - Pieseň práce, Internacionálu ale aj roztomilú „... u vsegda budet solnce, u vsegda budet neba,...“ Na tých všetkých čo budovali históriu tejto krajiny sa zabudlo. Opäť sme si opakovali kedy vystrelila Auróra, kto bol Vladimír Iľjič Lenin, že povedal – „Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ Chodili sme nosiť kvety na Slavín. Šablónovite sme sa bifľovali poučky bez poznania významu a súvislostí, na ktoré sa zakrátko zabudlo. Učili sa ruštinu, ktorú sme sa nechceli učiť. To, že prežívame dobu s názvom normalizácia nikto netušil.

Staršia sestra, vtedy študentka so spolužiakmi začala „chodiť na Husáka“. Bola to vtedy osobnosť, ktorá vzbudzovala nádej. Človek s vizitkou stíhaného komunistickým režimom, dlhé roky väznený ako „politický“. Práve jeho minulosť dávala jeho vystúpeniam nálepku dôveryhodnosti. Teraz strhával preplnenú sálu PKO svojími dlhými prejavmi. Neboli to prázdne slová a ani populistické reči. Éra vystúpení Gustáva Husáka však netrvalo dlho. Všetko dopadlo úplne inak ako verili poslucháči.

Netušili sme to, pre nás chalanov skončili časy, keď sme v stále opakujúcich sovietskych filmoch s nadšením prijímali víťazstvá vojakov slávnej Červenej armády nad zlými fašistami. Červená armáda prestala byť Červenou a už vôbec nie slávnou. Tá realita bola kolóna tankov s vojakmi uprostred mestečka na Považí, z ktorých išiel strach.

Leonard Malacký

Leonard Malacký

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  106x

Vo svete okolo nás je toľko zaujímavých vecí. Stačí len si ich všimnúť a porozmýšlať nad nimi. Svet sa stane krajší. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu